Hrad v kontexte historických udalostí
Spišský hrad predstavuje nielen unikátnu stavebnú pamiatku, ale zasluhuje aj všeobecnú pozornosť svojím významným zástojom v dejinách regiónu i celej krajiny. Mnohé historické udalosti či osudy historických osobností sa priamo viažu na tento hrad.
Jedným z prvých dokladov, potvrdzujúcich existenciu hradu, je listina, ktorou kráľ Belo IV. 19. septembra 1249 potvrdil spišskému prepoštovi vlastníctvo obce Jablonov. V listine sa súčasne spomína povolenie „in castro nostro Scypus“ (t. j. na našom hrade Spiš) postaviť vežu a palác.
Z polohy hradu priamo vyplývala jeho obranná funkcia. Súčasne mala hradná posádka kontrolovať neďaleké obchodné cesty na Spiš zo všetkých smerov. V čase ohrozenia mala posádka obsadiť okolité priesmyky a odraziť protivníkove vojská. Z toho vyplývala i ďalšia dôležitá funkcia – bol súčasne strediskom Spišskej župy a sídlom správcu kráľovských majetkov na Spiši.
Hrad ako kráľovský majetok bol neustále predmetom sporov, ktoré vždy prepukli v plnej sile po smrti kráľa čí ním ustanoveného majiteľa. V súvislosti s tým možno o Spišskom hrade hovoriť ako o akomsi údelnom kniežatstve v rámci Uhorska, kedy sa jeho majiteľmi stávali členovia kráľovskej rodiny (v prvej polovici 13. storočia bol v majetku vojvoduKolomana, mladšieho brata Bela IV., o storočie neskôr Štefana, brata Ľudovíta I. Veľkého z Anjou).
V roku 1301 Ondrejom III. vymrela arpádovská dynastia. Nástupnícke boje zasiahli celú krajinu vrátane Spiša. Proti sebe sa postavili dve strany presadzujúce na uvoľnený trón každá svojho kandidáta (Karola I. Róberta a Ladislava V.) Vtedy sa majiteľom Spišského hradu a súčasne spišským županom stal Omodej Aba, ktorého vymenoval Ladislav V. Čoskoro však Omodejovci prešli na stranu Karola I. a pomohli mu k vlastníctvu hradu. Už onedlho ho však Karol I. musel hájiť pred dobyvateľskými plánmi Matúša Čáka Trenčianskeho, ktorý hrad v roku 1312 po bitke pri Rozhanovciach obľahol. Spišský župan Filip Druget sa mu však postavil na odpor a hrad ubránil.
Expozícia historických zbraní v tzv. arkádovej chodbe
Za vlády Karola I. Róberta boli spišskými županmi menovaní príslušníci najvyššej uhorskej aristokracie. Tak sa na hrade vo vlastníctve vystriedali Drugetovci, Sečéniovci, Perínskovci, Berzeviciovci a iní.
Rušné časy v Uhorsku nastali v prvej polovici 15. storočia. V októbri 1439 zomrel Albrecht II. Habsburský, nezanechajúc dediča. Až vo februári nasledujúceho roku prišiel na svet syn Ladislav, ktorého záujmy sa rozhodla jeho matka Alžbeta Luxemburská brániť. Na pomoc zavolala vodcu bratríkov Jána Jiskru z Brandýsa. Ján Jiskra prišiel na Slovensko a postupne ho získaval do svojej moci. V roku 1441 sa dostal na Spiš. Po ovládnutí viacerých panstiev svoj záujem upriamil na Spišský hrad, ktorý sa mu prispením hradného kapitána Petra Basku podarilo ovládnuť. Za kapitána hradu vymenoval Jiskra Petra Aksamita. V roku 1453 však Aksamit hrad opustil.
Po Jiskrovi sa hrad dostal do rúk Juraja Turzu, bohatého levočského mešťana. Patril mu však len veľmi krátko, lebo už v roku 1460 hrad prevzal do svojej správy kráľ Matej Korvín. nasledujúcich päť rokov bol Spišský hrad kráľovským majetkom, vojenskou pevnosťou a sídlom spišského župana.
V roku 1465 dostal spolu s dedičným titulom spišských županov do vlastníctva Zápoľskovcov. Aký význam mal pre nich Spišský hrad i titul vyplýva z toho, že napriek tomu, že v tom čase vlastnili údajne až sedemdesiatdva hradov, stal sa Spišský hrad ich sídelným a titul spišského župana používali pred všetkými i oveľa vyššími titulmi.
Zápoľskovci hrad vlastnili do roku 1528. Jedným z jeho majiteľov bol i neskorší uhorský kráľ Ján Zápoľský, ktorý sa tu dokonca bránil pred cisárskymi vojskami Ferdinanda I. V marci 1528 Ferdinand hrad obľahol a po dvoch týždňoch sa mu posádka hradu vzdala.
Prístupový chodník k objektom horného hradu
Opäť v kráľovských rukách sa v roku 1531 dostal do vlastníctva Turzovcov. Alexander Turzo už predtým vymenovaný za spišského župana sa v tom roku stal pánom Spišského hradu, na ktorý v roku 1553 dostal aj kráľovskú donáciu, ale len pre potomkov po meči. Turzovci v roku 1635 spišskou vetvou vymreli v mužskej línii (posledným členom rodu i majiteľom hradu bol Matej Turzo) a tak sa hrad opäť stal predmetov sporov; tentoraz sa oň uchádzali rôzni vzdialení príbuzní. Najoprávnenejšie nároky na dedičstvo mala Eva Forgáčová, vnučka Alexandra Turzu, vydatá za Štefana Čákiho. Ten sa násilne zmocnil hradu, čím sa dostal do nemilosti kráľovskej komory. V roku 1636 bol pod nátlakom nútený hrad vydať, no už o tri roky ho na príhovor palatína Mikuláša Esterháziho a za úplatu dostal od kráľa Ferdinanda III. späť. Hrad sa tak dostal do dedičnej držby rodu, ktorý ho vlastnil až do polovice 20. storočia.
Od druhej polovice 17. storočia nastalo v dejinách Spišského hradu obdobie postupného úpadku. Prežil ešte dve obliehania. Jedno počas Tököliho povstania, keď ho od augusta do polovice novembra 1683 bezvýsledne obliehali kuruci. Druhý raz odolával v decembri 1703 vojskám Františka II. Rákociho, no na Vianoce toho roku hrad dobyvateľom podľahol. Nasledujúce tri roky bol v rukách Rákociovcov.
V tom čase však Čákovci ako právoplatní majitelia nejavili už o hrad veľký záujem. Zmenené spoločenské podmienky u nich vyvolali potrebu vybudovať si pohodlnejšie sídla v podhradí, do ktorých sa postupne presťahovali. Hrad začal pustnúť a devastácii nemohla zabrániť ani neveľká posádka, ktorú si na hrade ešte vydržiavali. Definitívny zánik nastal v roku 1780, kedy hrad podľahol ničivému požiaru. Jeho niekdajší strategický význam stratil zmysel a požiarom zničené hradné múry ostali iba ako kulisa okrášľujúca krajinu.